Teraz tu stojím, kufor je plný, ale aj tak neviem, či som vzala všetko, čo treba, a odchádzam inak ako pred piatimi rokmi. Je mi ťažko. Vonku vonia repka a mama sedí v altánku. Má taký smutný výraz v tvári, také vyhasnuté oči, že mi je do plaču. Pre rodičov by som sa aj rozdala. X-krát som zrušila rande alebo akciu s priateľmi, lebo mama ostala sama doma a ja som nechcela, aby bola sama. X-krát som urobila presný opak toho, čo som mala v pláne, obetovala som toľko snov a plánov, pre nich dvoch, lebo mi dali všetko, čo som potrebovala. Nikto nie je vďačnejší ako ja. 

A aj tak odchádzam. A hanbím sa tešiť.

Je najvyšší čas.

A možno už je neskoro.