Kráčam mestom v mokrých balerínach. Dnes toto mesto milujem. Je vyumývané, voňavé a svieže. Nasávam vzduch presiaknutý dažďom. Nie, neusmievam sa, nedívam sa hore, neobzerám si rozkvitnuté stromy ani ľudí okolo. Zapichla som nos do zeme, založila som si čierne okuliare a potichu dúfam, že mi vlasy padajúce do čela zakryjú tvár. Nechcem, aby ma takto niekto videl. Prečo som potom vystrčila nos z bytu...
Nespím. Znovu. Asi budem musieť opäť siahnuť do zázračnej škatuľky a užiť niečo, po čom upadnem do hlbokého, bezsenného, ťažkého spánku, z ktorého sa prebudím unavená, ale prespím aspoň viac ako dve hodiny.. Mám také déjà vu, že dovidenia!
Zasa zvoní. Nedvihnem. Ešte nie. Neviem, čo povedať, ako ostať v pohode a opäť nevybuchnúť, neviem, ako nepovedať veci, ktoré ma aj tak nebudú mrzieť. Ale budú bolieť. Mňa, jeho, Teba.
Komplikujem to? Tak mi ukáž jednoduchšiu cestu, takú nekomplikovanú, kde všetko ide ľahko a ja sa nemusím o nič starať, nič riešiť, v najlepšom prípade len milovať a dostávať za to to isté!
Nezainteresovaný pozorovateľ povie, že je to moja vina, lebo tu roky pózujem ako nezávislá a silná žena, a tak si kopne skoro každý, kto ide okolo. Dobre. Niečo pravdy na tom bude. Ale Ty, áno Ty! Ty nie si Nezainteresovaný pozorovateľ! Vieš, že viem. A ja viem toho o Tebe veľa!
Jaaaaaj, takýto bordel som mala v hlave naposledy, keď som mala pätnásť a bola som zamilovaná do Milana a mama mi zakazovala stretávať sa s "mojou partiou".
Ostala som na to celkom sama. Núti ma to premýšľať o veciach, o ktorých by som normálne neuvažovala, a Ty to vieš. Dotkni sa ma ešte zo tri razy a možno ma zlomíš.