Medzi mojimi spolužiakmi zo základnej aj strednej školy som bola známa svojou zbrklosťou v riešení matematických úloh, chcela som byť za každých okolností prvá. Na úkor správnosti či kvality. Možno to nechtiac spôsobili moji rodičia, ktorí od začiatku na mňa kládli vyššie nároky ako na môjho brata. Možno som to zdedila po otcovi - tú úpornú snahu vynikať, bojovať, ten pocit hrdosti, miestami až povýšenosti.
Jednoducho som vždy chcela byť prvá. Najlepšia.
Aj na jazyky som vraj mala talent. Ja to skôr vnímam ako blbú náhodu alebo hlúpe šťastie, že mi stačilo na hodine dávať pozor a zapamätala som si všetky gramatické nezmyselnosti nemčiny, francúzštiny či angličtiny. Čo mám z toho dnes? Zmätok.
Ostala som stáť kdesi v roku nula, keď si ma prvýkrát prišiel povoziť na svojom bielom aute a ja som si pri vystupovaní z neho dverami urobila monokel pod pravým okom. Postála som v tej aprílovej noci, keď som ťa toho toľko naučila a potom sme si zabuchli kľúče v zapaľovaní a nenašiel sa nikto, kto by dokázal pajsrom otvoriť starú favoritku. Ostala som visieť kdesi medzi tvojimi slovami, že ma Boh stvoril pre teba a tvojimi slovami, že potrebuješ čas a priestor. Kdesi medzi silným stiskom tvojej ruky pri hrobe môjho brata a dotykom tvojich pier na mojom čele pred pár dňami.
Stratila som sa pri preklade jednoduchých signálov z reči tvojho kmeňa do reči môjho kmeňa. Nerozumiem. Chybne interpretujem. Zamotala som sa kdesi v roku nula, keď môj život ešte len začal, hoci som mala dvadsať. Ďalší hlavolam riešim príliš zbrklo na úkor správnosti a kvality, lebo chcem byť prvá, kto prinesie tú skvelú správu o úspešnom preložení všetkých tvojich slov. Mám predsa talent na jazyky, nie?
Nie. Som ako v tom filme, ktorý som síce nevidela, ale jeho názov sa mi tak páči. Stratená v preklade. (Upravené do správneho gramatického tvaru vzhľadom na moje pohlavie.)
