Ako jej z toho preskočilo.

Autor: Jana Andrášiková | 1.8.2008 o 13:45 | Karma článku: 6,56 | Prečítané:  1191x

Neskončila síce na psychiatrii, ale veľa nechýba. A v podstate to ani nie je také vtipné, ako by sa mohlo zdať.

Poznáme sa roky rokúce. Sme niečo ako sestry. Nie biologické, ale také kamošky, čo si v pätnástich sľúbia, že budú ako sestry do konca života, div že si krv nepomiešajú pri bratskom, pardón, sesterskom stisku rúk. Úplne ako červený a biely brat z Winnetoua.

Roky prešli, vyrástli sme, dospeli, stále v kontakte, keď už nie osobne, tak aspoň prostredníctvom mailov alebo listov - no, v tomto sme stará škola a obe milujeme vôňu obálky a listového papiera a atramentové perá, autentickosť a intimitu klasickej pošty...

Odmlčala sa. Takmer na celý rok. Posielala som listy, písala smsky, maily, vvyvolávala... Prichádzala jediná odpoveď: Nemám dobré obdobie a nechcem o tom hovoriť. Tak načo som tu potom JA?! Tvoja sestra! Haló?

Po dlhom čase napísala sms, či ešte bývam na starej adrese, že mi napísala list, a nie je si istá, kam mi ho má poslať. Tak naťukám novú adresu a nedočkavo nakúkam každý deň do schránky. Piatok. Sláva, list! Ovoniam ho. Ach, vôňu papiera mám jednoducho tak rada.... Nedočkavo ho otváram, vidím známe okrúhle trošku šikmé písmo, trošku menej čitateľné než si pamätám. Mám radosť, takmer ako na vianoce pod stromčekom. Čítam. Moja radosť pomaly vyprcháva. Ostáva po nej nepríjemná pachuť v duši. Šok. Prekvapenie.

Zhrnutie: Po tom, ako sa rozišla so svojou ostatnou vážnou známosťou, s ktorou plánovala svetlé zajtrašky a všetko vyzeralo byť nádherné, padla na úplne dno. Nijaký alkohol. Nijaké drogy. Ani prejedanie, nič, čo by človek očakával. Naoko stále v pohode, vo vnútri rozožrana na kúsky.. Stále zväčšujúci sa pocit samoty ústiaci do osamelosti najhrubšieho zrna. Frustrácia prerástla do depresie. Chodila medzi ľudí, priatelia okolo nej, rodina, všetci ju všade brávali so sebou, aj sa bavila, aj spoznala zopár milých a zaujímavých ľudí, aj sa zamilovala. Trošku nešťastne, chlapec sa nevedel nejako rozhýbať. A začal jej chýbať sex. Áno, sex. Pripomínam, že nejde o nejakú nadržanú nymfomanku ani nič podobné. Jednoducho z nedostatku kontaktu s opačným pohlavím jej začalo vážne preskakovať. Chvíľu som na tie slová hľadela šokovane, veď čo je na tom, že niekto nemá sex, čo ja viem, pol roka... Potom som sa začítala do jedného odstavca. Vyberám:

Sedela som v práci a robila som na jednom projekte. Zrazu som to pocítila. Prešlo to mnou ako dýka, taký intenzívny pocit, od špičiek na nohách až po korienky vlasov na hlave. Zimomriavky, zježené chĺpky na rukách. Oblial ma studený pot. Napila som sa vody, myslela som, že je to nedostatočným pitným režimom alebo únavou. Neprechádzalo to. Pozrela som do zrkadla. Biela ako stena, kruhy pod očami, ktoré tam ráno ešte neboli. A moje oči...zrazu som ich nespoznávala, akoby som sa dívala do očí niekomu celkom cudziemu. Leskli sa, takmer som v nich videla oheň. Budeš si myslieť, že mi šibe... Jani, ale mne asi fakt šibe. Viem, čo to je. Nechcem, aby to vyznelo nejako zle, ale jednoducho som bola nadržaná. Sedela som ako na ihlách, na hrudi som cítila tlak, a ten pocit mnou stále prechádzal a usalašil sa mi niekde v bruchu. Motýle. Roztrasené ruky. Zrýchlený tep. Hlavou sa mi preháňali také obrazy, že som sa sama pred sebou hanbila. V slabej chvíľke som schmatla mobil a ušla som na vécko, a tam som listovala v zozname a hľadala nejaké meno, pri ktorom by to prešlo. Našla som, ale vedela som, že JEMU napísať ani zavolať nemôžem.... Hanbila som sa ako pes. Cítila som sa ako tá najposlednejšia štetka, špinavá a stále nadržaná.. Ani ti neviem opísať, ako som sa cítila. A dúfam, že to nikdy neprežiješ, je to príšerný, naozaj príšerný pocit. Prestala som v noci spávať, stále som myslela iba na milovanie. S niekým, kto by mi bol aspoň chvíľku blízky. Som taká sama, že niekedy sa musím uštipnúť, aby som tomu vôbec dokázala uveriť, že toto je môj život. Jednoducho neverím, že niečo také by mi mohlo chýbať, ale doktor mi povedal, že mám zájsť za nejakým špecialistom. Dohodla som si návštevu u jedného psychiatra, poznám ho ešte z čias, keď som bola s NÍM...veď vieš, s kým..... Strašne som sa hanbila. Nevieš ako, a keď tvrdíš, že vieš, tak nevieš, ver mi. Psychiater ma nechal vyrozprávať a povedal mi, že je to normálne, že som frustrovaná z nedostatku telesného kontaktu (Bože, ja sa tak hanbím!), predpísal mi niečo na upokojenie, stisol mi ruku a povedal mi, aby som sa nebála. Lenže ja sa bojím. Strhávam sa zo snov, ktorých sa desím. Niežeby boli nejaké zvrhlé, ale... Dokážeš to pochopiť? Dokáže to vôbec niekto pochopiť? A uveriť tomu? Neviem, čo bude so mnou ďalej.

Ďalej opisuje, ako s tým bojuje. Je to dlhý list. Ťažké čítanie. Miestami ju medzi tými riadkami ani nespoznávam. Nebola to veru nijaká pipenka, čo by striedala chlapov ako nohavičky, v živote mala iba jeden naozaj vážny vzťah, a dvoch-troch sexuálnych partnerov (zdôrazňujem, že nie paralelne), a pôsobila tak vyrovnane a žensky. Vedela som, že milovanie sa jej páči, veď komu by sa nepáčilo... Ale že z nedostatku tohto prirodzeného kontaktu môže niekomu "preskočiť", ako sama píše, tomu som jednoducho nedokázala uveriť...

Čítam to stále dokola a snažím sa to pochopiť. A nie je to jednoduché.

Dlho som zvažovala, či povoliť diskusiu k tomuto článku. Nakoniec som sa rozhodla, že nie. Nerada by som si na jej adresu alebo moju prečítala hnusné komentáre typu, nech si to urobí sama a pod. A určite by sa také našli. Len dávam do pozornosti tento delikátny problém - nedostatok sexu. Môže z toho človeku preskočiť?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Prieskum Focus: Súčasná koalícia by vládu nezložila, extrémisti klesli

Ak by sa parlamentné voľby konali v júli, zvíťazil by Smer so ziskom 26,4 percent.

SVET

Sprav koncert, dáš mi polovicu. Zomrela vdova po Sinatrovi

Barbara Sinatrová nebola len manželkou speváka.


Už ste čítali?