...presedela pri mojej posteli dni a noci,
ma nosila na rukách, keď som sa v jedno ráno zobudila a nevedela som sa postaviť na vlastné nohy,
ma naučila piecť a presádzať kvety,
mi robila desať rokov desiatu do školy,
plakala na mojej promócii,
za tie nádherné zlaté a zelené šaty, ktoré mi ušila, a za všetky copíky, ktoré mi urobila, keď som bola malá,
za pohladenie, len tak, bez dôvodu, za radosť v jej očiach, keď sa vraciam domov,
za život, nech už je akýkoľvek,
za to, že vydržala, ustála tú ohromnú skúšku, keď do zeme klesala truhla prvorodeného, aj za to, že predýchala nasledujúce roky,
za vlasy, ktoré vypadali a znovu narástli, čisto postriebrené,
za to, že priviezla Romea, a starala sa o Artura,
za všetky slzy, všetko trápenie, všetku bolesť, každú ranu, každú jazvu,
aj za každé poleno, ktoré hodila pod moje nohy
a za to, že sa bije za moje šťastie,
za Chorvátsko 2004, kde sme boli iba my traja a náš polámaný svet.
Za mamu, na ktorú On pozabudol. Ja si spomeniem každý deň, márnotratná.