Tebe je už dobre

Autor: Jana Andrášiková | 12.9.2008 o 8:23 | Karma článku: 7,94 | Prečítané:  485x

Zle spím, lebo sa blíži tvoje výročie, ktoré ja už päť rokov vytrvalo bojkotujem s kamennou tvárou a tvárim sa, že sa ma to netýka, každého, kto vyroní slzu, prísne okríknem: Nerev! Vtedy mám v hlase toľko nenávisti, že všetci na mňa prekvapene pozrú, kde sa to vo mne berie. Neviem. Asi toto je môj spôsob, ako sa s tým vyrovnávam.

Zavriem oči a vidím to, akoby to bolo včera. Nedeľa pol siedmej ráno, rodina sa pomaly schádza, lebo ideme lámať kukuricu. Sedíme v kuchyni, pijeme kávu, čakáme na teba. Nechodíš. Nadávam na teba, lebo včera večer, keď ti v tej starej škodovke vyvrela voda a ty si mi zavolal, aby som okamžite prišla aj s bandaskou vody, prosila som ťa, aby si sa vrátil domov. Veď ráno je brigáda a naši sa zjančia, keď tam zasa nebudeš, veď vieš, že nie sú nadšení tou tvojou priateľkou... S úsmevom a blahosklonným privretím očí mi vravíš, neboj sa, ráno som tam. Ráno necítim nič. Nič zvláštne. Nie je to ako v tých filmoch, keď má niektorá z postáv predtuchu, že sa niečo stalo. Keď sa do siedmej neobjavuješ, dvíhame kotvy. Neviem, či sa ti niekto pokúšal dovolať.

Slimačím krokom sa vlečieme "hore", ako voláme ten kopček, kde sú vinice a role. Tesne pred cieľom nás predbieha policajné auto. Nechápavo s mamou na seba pozrieme. Ona ešte žartuje, lebo tam videla sedieť známeho, s ktorým boli včera na jednej oslave, asi idú posily, smejeme sa. Prichádzame k miestu, kde sa všetci zhromaždili, otec stojí asi dvadsať metrov v poli, dvaja policajti sú pri ňom. Teraz prichádza zlá predtucha. Mama sa k nim rozbehne. Nepočujem, čo hovoria. Počujem len kvílivý výkrik mojej mamy a vidím, ako otcovi klesli plecia, akoby na nich mal naloženú všetku ťarchu tohto sveta. Vidím, ako mama padla na kolená. Utekám k nim, pýtam sa policajtov, čo sa stalo, iba na mňa pozrú a sklonia hlavu. Asi nevedia, že som tvoja sestra. Ďalej si pamätám iba útržky. Únava... mikrospánok... stromy... Ďalej nepočujem nič, iba si objímam rodičov. Viem, že musím pri nich stáť, tak prehĺtam moje slzy a začínam všetko organizovať.

Ďalej mám tmu. Tmu dlhú piaty rok. Ďalej som nevyronila ani jednu slzu. V deň, keď som moje slzy prehltla, aby som mohla byť oporou rodičom, som pochovala môj žiaľ na dno duše. A ten sa už nikdy nevrátil. Rovnako ako aj ty.

Už nemám chuť plakať. Viem, že si niekde hore, v oddelení automechanikov, a celé dni sa len rýpeš v motoroch a karburátoroch a iných veciach, ktorým som ja nikdy nerozumela. Viem, že niekedy sa na mňa uškŕňaš, viem to. Utieraš si olejové ruky do pucvoly a usmievaš sa tým svojím úsmevom.

Tebe je už dobre.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan: Bol som zmierený s tým, že nevyhrám

Slovenský cyklista dokázal to, čo sa ešte nikdy nikomu nepodarilo.


Už ste čítali?