Nie sú zo Slovenska. Nerozumiem reči ich kmeňa, ale tipujem Rumunsko. Zo začiatku mi hrozne prekážalo, že sa vôbec pohybovali po našom poschodí, lebo som stále mala pocit, že na nás nejako čudne pozerajú. Vyhýbala som sa očnému kontaktu, zo zásady nezdravila. Ale včera som sa jednému z nich do očí pozrela, a jediné, čo som tam videla, bola nesmelosť, za ktorú by sa nemuselo hanbiť trojročné dieťa.
Tak mi napadlo, ako sa asi cítia. V úplne neznámom prostredí, kde rozumejú iba pozdravom a slovám ako meter, kladivo, omietka či treba urobiť. Kde nerozumejú nápisom v našej kantíne, a tak občas riskujú, že si na obed dajú niečo, čo možno ani nemajú radi. Ako minule - jeden z nich si vybral jedlo s názvom Anglická zelenina, volské oko a varené zemiaky (podotýkam, že názov je zavádzajúci a je to skôr paródia na anglickú zeleninu, volské oko a varené zemiaky) a keď mu teta kuchárka podala naložený tanier, sklamane na ňu pozrel. Ako asi vyzerá ich život po práci? Idú na ubytovňu, dajú sa do poriadku a idú niekam na pivo? Majú tu priateľov? Koho nechali doma, keď odchádzali do cudzej krajiny za prácou?
A pritom sú šikovní, lebo sú tu len dvaja na celú sedemposchodovú budovu, v ktorej sa rekonštruuje celý interiér, takže od búrania, cez murovanie priečok, stierkovanie, pokladanie kobercov, sťahovanie nábytku až po montovanie klimatizačných jednotiek robia naozaj všetko. A my niektorí sa na nich dívame zvrchu.
Ja už nebudem. Dnes som pozdravila a usmiala sa. Nie z egoistických dôvodov, aby som si mohla večer ľahnúť do postele s pocitom, aký som dobrý človek. Na chvíľu som si predstavila seba v ich situácii. V cudzej zemi plnej predsudkov. Bez rodiny a priateľov. Musí to byť ťažké.