Tento človek je ďalšia náplasť na prázdnu ranu na mojej duši. Časom sa opotrebuje, ošúcha, odlepí a stratí. Počítam s tým. Som pre to zlá? Asi áno.
Naučila som sa milovať toto mesto. Práve pre tieto tiché chvíle krátko pred svitaním, keď noc už odišla a deň je ešte za obzorom. Naučila som sa milovať november s jeho mrazivými ránami, bielym slnkom a studeným vetrom. Chryzantémy nielen prvého a druhého, plamienky spomienok a tiché potoky sĺz. Moje vyschli. Viac ich niet. Cítim, že moja duša sa opotrebovala a piští po oddychu. Nedoprajem jej. Vrhneme sa spolu opäť do víru zábavy, budeme pokračovať v never ending story Partylife 2008, lebo iba tak prehluším jej volanie o pomoc.
Keď sa stratí sivý dym v modrom svitaní, idem do postele. Necítim potrebu objať ho. V tejto chvíli je mi taký cudzí ako stopár, ktorého som zviezla minulý týždeň cestou za svetlým zajtrajškom. V duchu spočítam, koľko je dva a dva, a jasne mi z toho vychádza, že nie som normálna. Že som stratila pôdu pod nohami a pravdepodobne aj sebaúctu. Aj svedomie už rezignovalo. Boh nado mnou dávno zlomil palicu.
November v znamení nových koncov a starých začiatkov.
Prajem si, aby si to nikdy nezažila. N.
E-mail, ktorý sa ocitol v mojej schránke podivnou náhodou. Nereaguje na moje odpovede. Som s Tebou, neznáma N., len to som chcela.